S cílem usnadnit uživatelům používat naše webové stránky využíváme cookies. Používáním našich stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookie na vašem počítači / zařízení. Nastavení cookies můžete změnit v nastavení vašeho prohlížeče.

KONTAKTY

Marek Gonda
Komňa
687 71
tel: objednávky Jana Svobodová 775 766 210
holerad@seznam.cz
FB Marek Gonda
tel: výroba M. Gonda 608 204 842

»
Ako brouk Nežil Umieral zmenil svoje meno

Kde bolo, tam bolo a možno aj nebolo... V každom prípade reč bude o rode broukov Umieralov. Títo brouci sa ničím zvláštnym nevyznačovali. Boli to takí hodní broučci, ktorí ani nikomu neškodili, ani nikomu neprekážali a žili usporiadaným životom. V lese o nich vlastne poriadne nikto ani nevedel, že žijú. Kutali si spokojne v svojich príbytkoch, ktoré boli vkusne upravené, dvorčeky vždy zametené.

V jednej takejto rodinke broučího rodu Umieralov sa vykuklil jeden krásny broučí chlapček. Jeho rodičia  mu dali podivné meno – Nežil. Náš šesťnohý kamarát rástol a silnel a ako väčšina broučkov mal aj on prazvláštne jasné svetlo v jeho zložených hmyzých očiach. Dni trávil najrôznejšími hrami, cucaním sladkého nektaru z kvetov, hľadením do slnka... Keď prišli dni jeho mládenectva, našiel si k sebe pohľadnú broučinku, vybudoval krásnu domácnosť v osade svojho rodu, založil vlastnú rodinu. Jasné svetlo z jeho očí pohaslo.

Bol slušným otcom a na svet priviedol silné pokolenie. Aj jeho domček bol parádny a nejeden brouk, čo išiel okolo uznanlivo pokrútil hlavou nad umom a dôslednosťou gazdu. Dni plynuli a brouk vyprevadil posledného potomka cez prah svojho domu.

V tichu jeho príbytku mu začala pripadať jeho žena akási protivnejšia ako obvykle. A chrbát ho tiež bolel viacej ako predtým. „Ufu-ňuf!“ povedal si brouk Nežil Umieral jedného dňa. „Je čas ukázať, aký som chlap, mám síce svoje roky, ale...“ ruplo mu v chrbte a stíchol. Odvtedy sa každý deň skláňal o čosi nižšie. Dokonca už ani tak dobre nepočul a začal zakopávať. To preto, že zle videl. Na ženu kričal, pretože bola už úplne neznesiteľná a ešte napotvoru dostal vetry, pretože ho zradilo doteraz jeho nezlomné trávenie.

„Ach ja nešťastný starnúci brouček! Kam sa podela moja sila? Či mi neostáva iba už naozaj umrieť?“ povzdychol si jedného dňa brouk Nežil Umieral. A začal sa utápať v svojom žiali. Ženu radšej vyhnal, aby jej pokrčenú zvráskavenú tvár nemal pred očami a nepripomínala mu jeho starobu. Zaliezol si do postele, aby doprial oddychu svojim krehnúcim kostiam a stonal. Ono to už nebolo vlastne ani stonanie, ale priamo kvílenie. Prestrašné rezavé kvíkanie zostarnutého brouka.

Nikto sa už teraz nezastavil pri jeho domčeku. Naopak, najprv ho začali broučci z diaľky obchádzať, aby nemuseli počúvať to desivé stonanie. Potom sa začali zatvárať do svojich domčekov, ale ani napriek utesneným okeniciam a dverám nebolo možné uniknúť pred stále narastajúcim a šíriacim sa žiaľom brouka Nežila Umierala. Takto sa jednému broukovi podarilo vysťahovať celú svoju rodovú dedinu. O tom však on v svojom žiali nič netušil a vzlykal ďalej.

Jeho hlas mocnel. Bodaj by aj nie, keď trénoval od rána do večera! Nakoniec bol jeho hlas tak mocný, že sa šíril ďaleko za hranice jeho býval dediny a začal vyrušovať dovtedy pokojne nažívajúce zvieratká. Ježko sa zahrabal do lístia, ďateľ utesnil svoju bútľavinu dreveným štupľom, jazvec prihrnul vchod do svojej nory hlinou, jeleň sa vzdialil na odľahlé pastviny. Ryby v lesnom jazierku sa nezmohli ani na slovo, veveričky použili malé oriešky ako zátky do uší, dážďovky sa zavŕtali o niečo hlbšie do zeme.

Jedného dňa prišla na Nežila obrovská ťažoba jeho starnutia a vydral zo seba ukrutné zastonanie. To vydalo sa po lese ako ničivá vlna a už aj tak dosť odolné a vytrénované zvieratká boli vystavené pôsobeniu čohosi, čo nemalo predtým obdobu.

Jazvecovi  od údivu vypadla zubná protéza. Veveričku príšerne rozbolela hlava. Až tak, že jej tlak bolesti vystrelil orechy z uší. Jeleňovi sa podlomili nohy. A ryby sa naučili rozprávať, v hrôze vykríkli: „Zvieratká! Pre Boha živého, zachráňme sa!“

Všetkým bolo jasné, že buď niečo vymyslia, alebo budú musieť opustiť les. Preto zvolali poradu. Prišli všetci a je jedno, či to boli odvekí nepriatelia alebo najbližší kamaráti. Zasadli bok po boku ako verní druhovia aby zjednotili sily proti desivému nepriateľovi – chradnúcemu broukovi Nežilovi Umieralovi. Hútali, dumali, navzájom sa vyzývali, aby niekto vliezol do broučího brlohu a toho netvora umlčal. Ale nikto nepreukázal dosť odvahy.

Nakoniec to svojim prezieravým nápadom zachránila sova, ako inak! Spomenula si na jednu záhadnú bytosť, ktorá žila na okraji lesa a na ktorú zvieratká radšej nemysleli, vytesňovali ju zo svojich spomienok... Bol to ďalší brouk. Brouk Živec. O ňom sa hovorilo, že dokáže zvláštne veci. Zázraky! Ale všetci ho považovali za podivína, nikto nevedel, odkiaľ sa vlastne zobral. Do hospody nechodil. Ani na futbal. S nikým sa nepúšťal do reči. Dokonca sa o ňom tvrdilo, že neje ani nepije, ale zajac ho podozrieval, že chodí za mesačných nocí tajne do bútľaviny včelám na med.

Zvieratká sa však opäť ukázali ako bojkovia. Ani za broukem Živcom totiž nikto nechcel ísť so žiadosťou o záchranu. Tak sa dohodli, že budú ťahať los. Ten kto vytiahne najkratší konárik musí, chtiac-nechtiac, na vyjednávanie za broukem. Los padol na lasicu. Zvieratkám sa uľavilo. Veď však sa aj hovorí: „Je mrštný ako lasica.“ Tá to určite dobre vyrieši!

Lasica na nič nečakala, zhlboka sa nadýchla a odišla pod prastarý dub, kde sa brouk Živec zvyčajne zdržiaval. Bol tam. Sedel a ani sa nepohol, oči otvorené dokorán a zahĺbené kamsi do diaľky, snáď do nekonečna. Lasica kráčala pomaly a obozretne, v hlave stále omieľala slová, ktorými chcela brouka Živca osloviť. Z jej úvah ju vytrhol pokojný broukov hlas – „Nič mi nemusíš hovoriť, viem prečo si prišla a pomôžem aj Tebe, aj ostatným zvieratkám v lese. Pokojne sa vráť a zvestuj túto novinu ostatným zvieratkám.“

Lasici poskočilo srdce radosťou že to odbavila tak rýchlo a ľahko. A hlavne kladne. S touto radostnou novinou bleskovo utekala na lesnú čistinu za ostatnými zvieratkami. Utekala rýchlo, ale aj tak počas jej návratu zahrmelo lesom niekoľko zmučených a mučiacich vzdychov brouka Nežila...

Brouk Živec sa zodvihol a od koreňov dubu zdvihol akýsi dlhý predmet a ľahkým krokom vydal sa za broukom Nežilom. Jeho telo bolo krásne stavané, pri pohybe ladné a nedalo sa vôbec rozpoznať, či sa vôbec dotýka zeme. Kvílenie a stony brouka Nežila na neho snáď ani nepôsobili, prinajmenšom na sebe nenechal nič poznať. Keď došiel k domčeku brouka Nežila, bez zaklopania vošiel. Zastal pri posteli umierajúceho, ale stále až príliš živého brouka Nežila. Jeho dom už dávno stratil svoj pôvab, preliezol ho chlad a vlhko, prerástla ho pleseň a huby. Cez špinavé okná sa len s námahou predieralo svetlo, ktoré vrhalo zeleno-modré odtiene po zašlom nábytku. Temná diera. Brloh zla a hniloby.

O to viacej žiarila jemným nehmatateľným svetlom bytosť brouka Živca. Pristúpil k broukovi Umieralovi a podával mu dlhý predmet, ktorý doniesol zpod svätého dubu. Bolo to obradné didgeridoo. Vŕtané. S kamennou tvárou povedal broukovi jedinú vetu: „Zober didgeridoo, choď, hraj a nájdi svoje pravé meno.“

Brouk Nežil Umieral posledné roky svojho života nerobil nič iné iba prehlboval svoj pocit nespokojnosti a prejav mrzutosti. V tom bol deň odo dňa silnejší a utvrdenejší. Preto ho teraz samého prekvapilo, že v sebe pocítil zvláštnu túžbu urobiť to, čo mu kázal brouk Živec. Naozaj sa zodvihol, prestal stonať a vydal sa do lesa. Bola tma a hviezdy boli schované za oblakmi. Pomedzi stromy ho viedla zvláštna sila. Zrazu pocítil, že je na správnom mieste, sadol si, zobral didgeridoo a hral. Nikdy tento nástroj nedržal v rukách, ale keďže bol naplnený liečivou silou brouka Živca, nepremýšľal a hral. Naplnil ho príbeh, prišla k nemu vízia. Farebné obrazy, jasné posolstvá. Čas plynul, priestor sa točil, vznieslo sa nekonečno a v jeho strede uzrel brouk svoje pravé meno: „Volám sa Šťastne Žijem!!!“

Precitol zo sna. Nič sa nezmenilo, chrbát ho bolel, z úst mu páchlo a dokonca si všimol, že mu do nohavíc uniklo trochu moči. Hold, staroba má svoje úskalia. Ale to krásne žitie, tak to nebolo včera a nebude to ani zajtra! Naplnený silným vedomím vracal sa brouk Šťastne Žijem do svojho domčeka, vediac, že teraz má čo rozdať, vediac, že teraz konečne žije. Život je všade okolo, aj jeho domček, hoci tmavý, nepôsobí tak pochmúrne. Uľahol do postele, prikryl sa perinou. Zaspal.

Ráno slnko poľahky preniklo okennými tabuľkami do broukovho príbytku. Dvere boli otvorené, celú noc sa vetralo a do príbytku sa po dlhom čase dostal čerstvý vzduch. Všetky pavúky zutekali a vymietli za sebou aj pavučiny. Zvieratka sa doširoka usmievali, prvýkrát po dlhej dobe sa vyspali. Všetci čakali, čo sa stalo za veľkú vec. Všetci čakali, s čím vylezie brouk Šťastne Žijem. Ale ten nevyliezal. Ležal v posteli. Nedýchal. V noci totižto umrel.