Predtým, ako začnem písať o samotných gongoch, musím Vám prezradiť niečo o celej mojej ceste k hudbe, zvuku.

Keď sa obzerám späť, sám sa musím diviť. Na hudobné nástroje som sa začal učiť hrať keď som mal trinásť rokov, dnes mám tridsať. Presne sa pamätám na deň, kedy som sa úplne racionálne rozhodol, že by bolo fajn naučiť sa hrať na hudobný nástroj. V rodine sa hudbe nikto zvlášť nevenoval, ale doma sme mali pohodenú zobcovú flautu, tak som začal s ňou. Zohnal som si učebnicu a poďme...

Len ma to veľmi rýchlo prestalo baviť. Noty, cvičenia, nebolo to pre mňa jednoduché. Ale potom sa ku mne dostali ľudové píšťaly a tie priniesli prelom. Na tie som jednoducho hral a nezamýšľal sa nad pravidlami. A bavilo ma to. Uznavám však, že to nebolo nič zvlášť ladné na počúvanie pre okolie. Ale bola to moja cesta.

Píšťalky mi otvorili mnohé dvere. K pochopeniu. Uskutočneniu. K rozvoju. Skrze nástroje a hudbu otvára sa mi celý osobný vesmír. Stal som sa výrobcom hudobných nástrojov, hudobníkom a učiteľom.

Hudbu a zvuk už nedokážem oddeliť od každodenného života. Je vpletená do môjho myslenia, vyjadrovaná mojim pohybom, videná v okolitých obrazoch, počúvaná z krajiny, preniká do medziľudských vzťahov, popisuje sily tvorenia, je obrazom neviditeľného. Umožňuje mi zmyslami vnímať to, čo ľudskej bytosti ináč uniká. Je archetypálnym jazykom.

Až teraz začnem písať o gongoch. Tie sa ku mne dostali po pätnástich rokoch môjho záujmu o hudbu. A dostali sa ku mne tak, ako mnohé ďalšie dôležité veci v živote – vymenil som ich s jedným známym za píšťalky... V tomto čase som už mal pomerne dobre zvedomené, ako hudbu používam a čo pre mňa znamená. Ale priznám sa, z gongov som bol zpočiatku rozpačitý.

Keď som hľadal na internete faktické informácie ako sa gongy tradične používali našiel som len kusé správy o tom, že to boli signálne nástroje používané v Ázii. Prípadne že sa používali v indonézskom orchestri gamelan. Ďalšie informácie, ktoré som našiel, boli ohľadom esoterického pôsobenia zvuku gongov. Tie popisovali mnohé divy a zázraky.

Začal som gongy sám spoznávať a skúmať. Zaujímave pre mňa je, že ich poznanie prichádzalo nielen cez samotné hranie a objavovanie ich zvuku, ale aj cez udalosti spojené s dianím okolo. A to bol niekedy tvrdý výcvik...

Zistil som, že v gongu som objavil niečo, k čomu som celý čas smeroval. Nástroje, na ktoré som predtým hrával (píšťaly z mnohých kultúr, bubny, didgeridoo, drumble, ngoni – strunový nástroj z Afriky, kalimbu – lamelofón z Afriky...), mali svoje pomerne presné vyjadrenie. Píšťalky majú svoje stupnice, rozsah. Bubny zase rôzne tóny, rytmi. Didgeridoo ponúka pomerne veľa voľnosti, ale pravidlá sú tiež pomerne jasné.

Ale gong... Veľký slnečný kotúč a palica k tomu. Tiež má svoje pravidlá, tiež sa dá naučiť, aké spektrum zvuku sa ozve, keď sa udrie na to-ktoré miesto. Ale v mojom cítení ten nástroj nesmierne zrkadlí v akom rozpoložení k nemu človek pristupuje, pretože sa nedá ovládať do takej miery ako nástroje, na ktoré som bol predtým zvyknutý.

Udriem na gong a žasnem, hoci som ho počul už toľkokrát. Dôvod je aj ten, že jeho zvuk je nesmierne hmatateľný, hlavne keď máte to šťastie, že ide o gong veľkých rozmerov. Chvenie preniká celým telom, nevynechá jedinú bunku. Predtým som nezažil, aby mal nástroj takú možnosť veľmi rýchlo a priamo meniť vedomie a tým pádom aj fyzické rozpoloženie. Alebo naopak?

Jeho zvuk je ako plastelína. Dá sa z neho uplácať čokoľvek. Mení sa a prelieva úplne plynule. Má schopnosť popisovať vnútorné krajiny. Pozoruhodné mi pripadá hlavne to, že má niekoľko vrstiev. A mám možnosť hrať sa s nimi súčasne. Vedome i náhodne. Častokrát iba pozorujem, čo vlastne ten gong hrá a pokračujem v úderoch, aby príbeh neustal.

Gong vnímam tak, že sa z neho ozýva celé spektrum frekvencii, šialené množstvo odtieňov a farieb. Niekedy aj disharmonických. Skúšal som hrať ku gongu na píšťalkách v rôznych ladeniach a tóninách a bol som prekvapený, že to vždy nejakým spôsobom ladilo. Pripisujem to práve tomu zvláštnemu širokému frekvenčnému spektru gongu. A tiež je pre mňa zaujímavé pozorovať, aké nové nálady a kvality získava zvuk nástrojov v doprovode s gongami.

Poslednú dobu výraznejšie vnímam, že každý z nástrojov, na ktoré hrám, pre mňa viac-menej stelesňuje nejakú kvalitu či element (napr. zem, oheň, vodu, vzduch). Gong má pre mňa čosi od všetkého, ale zároveň veľmi hlboký presah, ktorý prichádza pri zjednotení týchto elementov. To je to, čo ma na gongu priťahuje asi najviac, posvätnosť tejto jednoty.

V našich končinách je gong stále neznáma. Väčšina ľudí má akú-takú predstavu, ako gong vyzerá, ale málokto ho zažil. Všimol som si, že takmer nikoho nenechá gong chladného. Buď sú po jeho vypočutí ľudia nadšení a užasnutí (to bývajú väčšinou), alebo sa voči nemu vyhrania a povedia, že toto naozaj nie. Len zriedkavo vnímam, že sa to poslucháča nedotklo.

Keď hrám na gongu pre ľudí a oni vystúpia z ticha, ktoré sa rozlieha po tom, ako gong doznie, rád s úsmevom dodávam: „Gong patrí do každej rodiny.“ A mnoho ľudí rozumie na základe zážitku, ktorý majú ešte stále v tele. Naozaj, v mojich očiach má gong možnosť sprostredkovať niečo, čo je úplne prvotné, hlboké a dôležité pre rozvoj ľudskosti. A s úsmevom to hovorím preto, že to neberiem nijak dogmaticky. Gong je iba kus kovu, nástroj. A naviac pomerne drahý... Je to vždy naše bytie, ktoré ho oživuje, udržuje a ozmyselňuje. Vitajte!